Na potulkách po kysuckých kopaniciach, pomedzi zabudnuté mŕtve kopaničiarske osady – pľace, ďaleko od ľudí sa dá zažiť všeličo. Ja mám asi (ne)šťastie na psov. Na ich smutné osudy priateľov človeka. Na osudy, ktoré si nezaslúžili..
Môžu za to tie keksy, minimálne čiastočne. Už som to spomínal, nosím ich so sebou ako poistku pred smrťou hladom, hoci odborníci príliš neodporúčajú konzumovať pri dlhších fyzických výkonoch stravu s vyšším obsahom vlákniny. Ale zvyk je zvyk. Tak tie cereálne keksy nosím, ale len veľmi zriedka ich aj jem. Mám ja na ne iných kunšaftov. takých štvornohých. Ako som spomínal, už zopárkrát som si vďaka nim zachoval nepoškodený textilný aj biologický obal môjho tela. Stretnutí so psami mávam totiž požehnane a niekedy mi veru nie je všetko jedno. Hlavne ak nemám rýchlo po ruke keksy. Ale občas stretnete psieho predátora, čo by sa mi na keksy asi aj tak vykašlal. Vtedy používam jednu jedinú možnú metódu, ako neskončiť na plastickej chirurgii, ba i horšie.
No ale s tými keksami sa človek niekedy nechtiac zapletie do psieho osudu, ktorý je už vopred rozhodnutý. To mi je potom ľúto, aj mrzuto, lebo do prírody má človek chodiť nazbierať sily a nie sa odtiaľ vracať ako zbitý – pes.
Neviem, “ký šľak” ma to furt ešte aj dnes ťahá medzi tie staré chalupy, čo v lete z nich slnko ťahá pach kolomaže a v zime spia ako medvede, perinu pritiahnutú až po komín. To tie duše predkov, alebo čo. Už to neriešim, prečo ma tak fascinujú. Aj v to mrazivé popoludnie som tak vykročil. Snehu nebolo ani veľa, ani málo, tak po členky. Ale čím vyššie do vrchov, tým vyššie nad členky. Je to pre mňa čosi ako raj. Nozdrami nasávate januárovú arómu( viete, že každý mesiac má svoju vôňu?) a necháte sa láskať mrazivým vetríkom čo vám občas strasie za golier chumáč snehu z trnkového kríka. Cestička zasypaná ako v rozprávke. Ani vtáčika letáčika, ani človiečika, ani traktora, ani terénnej štvorkolky. Panensky nepoškvrnená. A ticho. Vtedy mi padlo ako balzam na dušu po rušnom dni. Lebo ticho inak nebýva vždy dobrým znamením. Mŕtvolné ticho, ticho pred búrkou, ticho ako v hrobe… poznáte to. Ale tentokrát som si ho užíval. je neuveriteľné, ako snehová pokrývka tlmí zvuky. Ale keby radšej toho ticha nebolo bývalo. Lebo prebudenie bolo ako v zlom sne. Zvuk sa zarezal do špiku kosti a ostal visieť kdesi nad strmou škarpou na protiľahlom svahu. V osade kam som mal namierené zavyl pes. Ale ako zavyl! Bola v tom hrôza, strach, aj volanie o pomoc! Či sa mi to len zdalo? Nie napodiv nie. Ale kde by sa tam nabral pes, veď tam nikto nebýva a cesta jasne ukazovala, že tu celé dni nikto nebol. Všeličo človeka napadne, čo na tom, že je biely deň. Tých príbehoch o strašných psoch s ohnivými očami čo som sa napočúval!
Ale nedalo mi a šiel som za zvukom. Pes prestal zavýjať, stíchol. Zlovestne a akoby prorocky. Ale potom zaštekal. Najskôr opatrne, raz, dva razy, akoby si ladil hlasivky. Ale postupne čoraz silnejšie. Zacítil môj pach a volal ma k sebe. Lenže to som pochopil až neskôr. Osada bola opustená, nikde ani stopy po človeku, či zvierati. Dvor čistý ako list papiera, len okolo psej búdy polkruh vybehaný až do hliny. Chlpáč bol neveľký, takých tu mávajú ľudia, pokiaľ tu žijú, v každom dvore. Bol zjavne na ľudí zvyknutý, radostne krútil chvostom a to je vždy dobré znamenie. také psa sa netreba báť. Len treba byť k nemu úprimný. Na rozdiel od ľudí, psi majú úprimnosť radi. Treba prísť odpredu, ukázať ruku a pohladiť spredu po hlave. A Už je váš. Tento tu urobil ešte čosi naviac. Túlil sa ku mne, tisol sa mi medzi kolená akoby sa chcel zohriať. A veruže sa asi chcel. Ňufák mal studený a bol kosť a koža. Skrátka a dobre, provianťák mu už riadne dlho meškal. Tak čo ma asi napadlo prvé? Samozrejme, že keksy. Boli kakaové a také vraj psi nesmú. Ale čerta ho to trápilo! Asi tak ako nás trápi chutnučký a tučnučký prepečený bôčik. Prvý balíček zožral ako malinu, druhý tiež. Nikdy v živote som nevidel nikoho sa takto olizovať po cereálnych keksoch. Jazykom si dočiahol až kamsi za ucho. Nuž čo, dal som mu aj ten posledný.
Vodu v miske mal dávno zmrznutú na kameň. Vytrepal som ľad, nalial som do misky trochu horúceho čaju z termosky a prisypol čerstvého snehu. Vylemtal to ako Kysučan pivo po celodennej drine. Pre to zviera to boli hotové Vianoce. Zdržal som sa zo pol hodiny, škrabkal som ho a láskal a dojímal som sa od toľkej radosti. Ešte pred pol hodinou celkom neznámy tvor…Až keď mi začínala byť väčšia zima ako jemu, nastal čas ísť. Tak sa chlapče maj! Pozajtra je sobota, prídu pán s paničkou, postarajú sa. Nechcelo sa mi ale musel som ísť. Havino zaliezol do búdy a snáď si aspoň trocha pospal.
Keďže Kysuce sú veľké a ja chcem byť zakaždým niekde inde, už som sa v tú zimu do osady nevrátil. Až v lete som tade zasa prechádzal. Voňalo seno a vlaha a páchla hniloba. Chalupa ostala po zime akási vykrivená, šopa mala prelomenú strechu. Zlá predtucha sa naplnila. Nikto tu nebol asi od mojej zimnej návštevy. Psia búda stála síce, ale zarastená trávou a žihľavou. Aj tá reťaz už bola celkom hrdzavá. Zato kosti sa beleli v tráve ako odporné čary. Pri obojku ostala len hlava, zvyšok rozťahali líšky a kuny po okolí. Takú hrču som mal v krku ako zemiak. Hej, ujec, pýtal som sa hore na grúni baču, čo pásol jarky a barany. Čo je to za chalupa? Kto tam býval? Takto medzi rečou som mu vypovedal o januárovom štvrtkovom podvečere. Ach, no to bol skurvysyn! Ožran, vagabund! Rozpredal všetko, čo mu ostalo po materi. Potom ho kdesi našli ležať v priekope a skončil v špitáli. Viac sa sem nevrátil čert ho vie, kde je mu koniec. Aha, ale veď vám povedám, že mal psa. To ho nikto nepočul štekať, ani zavýjať? Veď keď ma zvetril, až hen do doliny som ho čul! Starec pokrčil plecami. To vieš, synku, keď každý má svojich starostí dosť! Kto ti tam pôjde brať cudzieho psa? Veď nikto nevedel, kde ten “lecián” vlastne je. Náhodou príde a ešte ťa budú policajti honiť. Že si mu psa ukradol! Vravíš, že uhynul? No, nemal veru pri ňom ľahký život. Viac bitý ako sýty. Aspoň sa líšky nažrali!
Vrchári majú svojho boha. Praktického. Už som mu nechcel protirečiť, ako sa tie líšky nažrali zo psa na kosť zúboženého. A tak som sa zmieril s tým aj ja. Naozaj má každý svojich starostí. Lebo neverím, že keby ľudia z nižných pľacov boli vedeli, že by neoferovali tých pár stovák metrov po snehu s miskou zvyškov po nedeľnom obede. Ktovie…
A to som ešte nevedel, čo ma čaká budúce leto, len kúsok odtiaľ. To ma striasa ešte dnes a už to bude veru aj desať rokov. To vtedy aj keksy zlyhali. A pritom to bol podvečer ako vymaľovaný. Na stráňach kvitli vstavače, omamne volala “nočná dáma”- vemenník dvojlistý, výrazne aromatická orchidea horských lúk. Z osady odkiaľsi privial vetrík vôňu ohňa a kravského hnoja. A ja som sa teperil do horského sedielka so sklonenou hlavou a premýšľal, ani neviem nad čím. Už som to na vrchol nemal ďaleko, keď ma čosi prinútilo zdvihnúť hlavu a pozrieť nad seba. A vtedy som ho zbadal. Nie celého, len krk a hlavu ale to úplne stačilo, aby mi oslabli kolená. Bol čierny ako diabol. Neskoré lúče slnka mu dopadali presne na jeho psiu tvár a ja som zdúpnel. Z papule mu visel jazyk pokrytý hustou penou. Oči boli ako bez života, bez lesku a bez poznania, že ma zbadal. Viečka mal pokryté čímsi lepkavým, čo lákalo muchy a ovady. Srsť mal schlpenú, miestami vyšklbanú, asi drobnými predátormi, čo využívali jeho slabosť. Bol koža a kosť, lepšie povedané, psia kostra potiahnutá kožou, hoci mal obojok aj so značkou. Hlavou sa mi zasa prehnali rôzne strašidelné historky, čo som sa ich ako decko napočúval. Zastal som, ale zvieraťu to bolo jedno. Vôbec na mňa nereagovalo. Nuž čo robiť? Pomaly som vystupoval nahor, robiac mierny oblúk akoby som ho chcel obísť. Snažil som sa ani nežmurknúť, iba som pomaly siahol pod ľavú pazuchu, kde som mal legálnu zbraň. Zdalo sa mi to večnosťou, kým som sa dostal na kopec na jeho úroveň a zastal asi desať metrov obďaleč. Úbožiak len teraz zodvihol hlavu, pomaly, pomaličky, ako by mu to spôsobovalo nesmierne utrpenie. Cúvol som a siahol do bočnej kapsičky batoha, reku skúsim zasa tie keksy. Zviera vyzeralo strašne vyhladované. Vybral som dva a krok za krokom ako slimák som sa doslova pokrčený ako vojak v zákope posúval k nemu. Asi tri metre pred ním som mu keksy hodil a rýchlo ustúpil. Nuž čo, vravím si aspoň trochu sa posilní, vidiac že zviera sklonilo hlavu k zemi. Zbalil som batoh a stále súc otočený k nemu som schádzal na druhú stranu hrebeňa, kým som ho nestratil z dohľadu. Lenže dobrý pocit, ten pocit, keď som nakŕmil alebo okabátil nejakého psíka keksami, sa nie a nie dostaviť. Naopak, akosi mi zhorklo v krku a kým som splachoval dolu krkom prach kvapkou vody, došlo mi, že to vôbec odo mňa nebolo ani múdre, ani správne. Poznanie dozrelo a trochu ma prefackalo z oboch strán. Ach, ty idiot! Povedal som to nahlas, alebo ma to práve tĺklo po hlave moje svedomie?
Neviem už. Ale každopádne som zhodil batoh na zem. Vytiahol som spod pazuchy devinu a vrátil sa. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude, musel som si naň pritískať ľavú päsť. Ale už som sa rozhodol. Zviera už nestálo, ale ležalo s hlavou na predných labách. Keksy boli temer nedotknuté, iba jeden bol trochu pomrvený. Uzáver zlostne kovovo cvakol. Vygumoval som z hlavy úplne všetky pocity odhodlane som pristúpil na tri kroky a zaclonil som si oči. Keby náhodou krv… Dvakrát strašne zadunelo a dvakrát guľky odporne pleskli o nehybné telo. Išiel som rovno na stráň oproti, kde nedávno ťažili kôrovca. Nabral som suchej haluziny a čečiny, koľko som vládal a hodil na utýrané mŕtve zviera. Aby som mu videl hlavu. Papekmi som mu roztiahol čeľuste a zdesil sa. Ňufák sa mu takmer oddelil od hlavy a dva tesáky mal nalomené. Sliznice mal červené a ďasná spuchnuté, na dvoch troch miestach mal v sliznici výrony- hematómy. Neviem, ako sa mu to stalo, či ho niekto udrel, alebo hrýzol klietku a doráňal sa sám. No horná čeľusť bola ako po údere hrubou tyčou. Jasné, že nemohol žrať. Bude to melodramatické, ale neubránil som sa slzám. Aby som zapudil príšerný výjav, nosil som haluze a čečinu ako zmyslov zbavený, až kým mi hrobľa nesiahala po bradu. To aby sa k nemu nedostala drobná zver. Bol to jeden z najhorších zážitkov, aké som na svojich túlačkách zažil. Po čase som sa zdôveril priateľovi. Položil mi celkom logickú otázku- odrezal si mu aspoň obojok, aby sa zistil majiteľ? No, to ma ani náhodou nenapadlo. A keby aj, čo s majiteľom? Vyzeralo to, že to býval kedysi luxusný pes, akého si hocikto nedovolí. A taký majiteľ si spravodlivosť kúpi ako všetko. A to by bolo ešte horšie. Lebo viem isto, čo by som urobil stáť mu zoči voči. Už by som to zrejme mal dnes odsedené. Ale to len na okraj, že ani tie keksy nemusia vždy pomôcť…
Autor: Jozef Marec
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
