Ako pomôcť závislému a duševne chorému človeku, keď pomoc odmieta?

3-fecb375fc36379c64551f962a9eb8760284fdc84

Tento blog píšem pre ľudí, ktorí možno riešia podobnú situáciu a tiež nevedia ako ďalej. Budem vďačná za akúkoľvek radu v tomto začarovanom kruhu. A píšem ho aj preto, aby sa mi aspoň trocha uľavilo.

Sú dni kedy si uvedomujem, ako beznádejne vyzerá stav mojej mamky a aká hnusná môže závislosť byť. Chvíle, keď nedokážem pochopiť ako alkohol zničí charakter a dôstojnosť človeka.

Niekoľkokrát ma navštívila pod vplyvom alkoholu. Prosila som ju, aby v takom stave nechodila, pretože vtedy sa s ňou vôbec nedá kominukovať. Sú to len jej výkriky, výčitky, rôzne výmysly, ktoré zoberú človeku dosť veľa energie. Niekedy som ju poslala preč…Mohla som reagovať inak? Áno mohla. V jej zúfalom pohľade, môžete čítať bolesť a beznádej. Vždy by som ju chcela objať a povedať, že to zvládneme. Že som tu pre ňu. Niekedy však toho nie som schopná. Je to taký môj vnútorný boj. Na jednej strane svoju maminu ľúbim a zároveň ju pod vplyvom alkoholu neznesiem…Trvá to pomaly 20 rokov. Nepila vždy tak veľa a hlavne zo začiatku nebola agresívna. Ľudia si myslia, že to neriešime a že nám je jej stav ľahostajný. Nie raz som si to musela vypočuť. Pravda je taká, že v rodine sa jej snažíme pomôcť zo všetkých síl. Je možné zachrániť topiaceho, keď to sám nechce? Alebo skôr…Keď topiaci odmieta akúkoľvek pomoc, pretože neverí, že je nejaká nádej na záchranu? A žiaľ ani možnosti ako s takýmto človekom zaobchádzať a kde ho umiestniť nie sú ružové. Ale po poriadku…Do roku 2009 mamina absolvovala veľa liečení, zo začiatku dobrovoľne. Čoraz viac však bol problém, pretože ich začala odmietať. A viete bez jej súhlasu som nič nezmohla. A aj keď po dlhom prehováraní išla a zmyslela si po pár dňoch, že ide domov, tak bola prepustená. Nakoľko sa jej stav zhoršoval, navštívila som jednu sociálnu pracovníčku, ktorá mi veľmi pomohla. Nebola iná možnosť ako pozbavenie svojprávnosti. Bránila som sa tomu skoro rok, nedokázala som to urobiť. Vedela som, že mamka to bude brať ako zradu. Žiaľ až doteraz ma berie ako najväčšieho nepriateľa a nevidí, že sa jej snažím pomôcť. A už vôbec neverí, že ju mám naozaj rada a z celého srdca si prajem jej dobro.Nakoniec som návrh na súd podala, trvalo ešte polroka kým nás predvolali. Mamke som neklamala, povedala som jej o tom. Prosila som ju, aby prestala piť, že je veľa ľudí, ktorí to zvládli. Aby brala lieky a jej stav sa môže stabilizovať tak, aby bola schopná žiť normálny život. Stále bol čas to zastaviť. Ale, žiadny ani malý náznak zmeny sa nekonal .Súd prebehol, jej psychiater vypracoval posudok na základe ktorého bola pozbavená svojprávnosti a ja som sa stala jej opatrovníčkou. Už vtedy mi pani sudkyňa povedala, aký bič som si na seba ušila. Ja som len chcela, aby absolvovala dlhodobé liečenia a aby nebol problém s jej hospitalizáciou. Pretože o liečení nechcela ani počuť. Žiaľ, ak duševne chorý odmieta liečbu a nechce vidieť svoj stav veľa sa urobiť nedá. Začala som brať aj jej invalidný dôchodok, čo však neznamená, že som ho míňala, či míňam pre seba. Mohla som uhradiť postupne všetky dlhy, ktoré mala v poisťovni, na výživnom môjho nevlastného bračeka, exekúcie z neplatenia pôžičky, pokút, ktoré dostala za rušenie nočného pokoja apod…Vyšplhalo sa to na vyše 2000eur. Keď mamka narábala s peniazmi sama, behom pár dní nemala nič. V krčme sa vždy našli tí, ktorým poplatila, prípadne ju okradli. Ako invalidný dôchodok prišiel, tak aj odišiel. Od roku 2010 spravujem jej peniaze ja. Nakúpim, čo je treba a súdu posielam prehlásenie, ako nakladám s jej financiami. Ale naozaj som si na seba ušila bič. Keď ju chcem dať na liečenie sú s tým neuveriteľné problémy. Keď som viackrát volala políciu, či rýchlu, keď vyvádzala pod vplyvom alkoholu, nedosiahla som nič. Polícia s tým vraj veľa neurobí. Tak sa pýtam. Kto potom, ak nie polícia? Je dosť stresujúce volať policajov na vlastnú maminu a ešte zistenie, že s tým nič nezmôžu nie je potešujúce. Niekedy bola záchytka, kde človek aspoň vytriezvel. Dnes to nik nerieši. Rýchla väčšinou neprišla, teda ak nebola mamka zranená, či s niečím rozbitým. Majú tam vážnejšie prípady ako riešiť niekoho opitého a neprispôsobivého. A ja to chápem. Len sa znova pýtam, čo s takým človekom? Keď som ju chcela viackrát urýchlene hospitalizovať, nevybavila som sanitku na jej odvoz. Pretože je potrebné dať týždeň dopredu vedieť a dostaviť sa presne na dohodnutú hodinu. Zbytočne som vysvetľovala, že neviem v akom stave bude mamka o týždeň a bez jej spolupráce sa v určenú hodinu nebude možné dostaviť. Nie raz som ju musela zamknút a čakat s ňou na sanitku, alebo ju nahánať po sídlisku. A to si naozaj nerobím srandu…a výsledok? Sanitka ju aj tak nemohla odviezť do psychiatrickej liečebne do iného mesta. Nechali si ju pár hodín v nemocnici, prezreli ju a keď vytriezvela, prepustili ju. A nahánačka mohla začať odznova. Posledné razy ju vozíme autom my z rodiny, niekedy je to menší, inokedy väčší boj celou cestou, nakoľko je to 2 hodiny od nášho mesta. Ale dá sa to nejak vydržať.Žiadosť na ústavnú liečbu do dvoch špecializovaných zariadení máme podanú už od roku 2011, žiaľ všade plné stavy. Mamka je stále v poradovníku a od roku 2011 sa to pohlo asi o troch ľudí. Jedinou “záchranou” je, že 2x do roka chodí na 3 mesiace do psychiatrickej liečebne. Pravdupovediac my si oddýchneme, naberieme nový dych, kým sa nevráti a znova je to v starých koľajách. Ja som rada, že sú vôbec ochotní ju ešte prijať. Žiaľ podmienky sú tam také aké sú. Mamka je celý čas tlmená liekmi, ako všetci pacienti. V týchto zariadeniach potrebujú mať od nich aspoň trocha pokoj. Takže tabletiek tam asi poje dosť, len to nerieši jej stav. Aspoň nie dlhodobo. Keď sa vráti, vždy dobehne to, čo vo väzení (ako to ona nazýva) zameškala. A vždy to doženie do horšieho. Nie je tomu inak ani teraz. Minulý pondelok sa vrátila po 3mesačnom liečení a hneď v ten večer vystrájala pod vplyvom alkoholu a bola na ňu od susedov zavolaná polícia. A takto to pokračuje celé dni…Veľa krát som mala telefonáty od susedov, kde moji rodičia bývajú. Že si mám s maminou urobiť poriadky, lebo vyvádza pod vplyvom alkoholu po celom vchode, či je deň, či noc. Ťažko sa im vysvetľuje, že mám dve malé deti a nedá sa mi bežať v noci, keď je napr. ocko v nočnej na iné sídlisko a riešiť to.  No a ocino to má na dennom poriadku, či ide do roboty, či sa vracia.  Jediné šťastie, ak sa to tak dá nazvať je, že ju ocko stále napriek všetkému pustí do bytu. Nie sú už manželia, ocko sa k nám vrátil, keď nám hrozil s bratom domov kvôli mamkinmu popíjaniu. A aspoň nejaký čas sa počas mojej strednej mamina držala. Ale potom ten kruh začal znova, asi posledných 7 rokov je najhorších. Ocko ju jednoducho nechce vyhodiť na ulicu, nájom jej zohnať neviem, nakoľko ju veľa ludí pozná a nik nedá svoj byt neprispôsobivej osobe. Ja mám vlasnú rodinku ale úprimne…Ak by sme mali domček a jednu izbu navyše, neváhala by som ani chvíľu vziať ju k sebe. Ťažko sa vysvetľuje každému, že možnosti nemáme skoro žiadne. Nehovoriac o tom, čo je asi najsmutnejšie, že nie raz ani dvakrát som musela okrem jej vyvádzania byť svedkom toho, ako z nej policajti mali zábavu.  Svetielko prišlo tento pondelok, keď sa mi ozvala pani riaditeľka jedného zariadenia, kde sa uvolnilo miesto. Nie je to špecializované zariadenie čiže je možnosť odtiaľ ujsť. Čo sa aj stalo minulý rok, kedy sme mamku umiestnili do naozaj pekného sociálneho domu, kde mala vlastnú izbu. Hneď ten deň však ušla a noc aj deň ju hľadala polícia v tom meste.V pondelok ju teda máme odviezť. Dnes som bola za ňou, stihla som ju ráno triezvu a snažila sa jej vysvetliť, že je to pre jej dobro. Že môže dôstojne žiť, chodiť aj na prechádzky, dať sa zdravotne do poriadku a prestať piť. A nie je to ani ďaleko a budeme ju chodiť pozerať.  Inak je žiaľ hrozí ústav (akonáhle sa uvolní miesto). Hovorila som jej, že keď nepije a berie lieky je úplne iný človek a to väzenie v ústave a ľudia, ktorí sú tam umiestnení pre ťažké poruchy jej psychike nepomôžu. Že toto je pre ňu lepšie miesto, aby sa dala dokopy a normálne žila. Reakciu asi viete predstaviť, znova som jej najväčší nepriateľ. Uvidíme ako to v pondelok dopadne. Ja viem, že mnoho ľudí prechádza oveľa ťažšími situáciami a želám im veľa síl, odhodlania a viery v dobrý koniec. Ja to nevzdám.Je to taká sitúacia, kedy ešte viac ďakujem Bohu, že Ho mám. Že, ak už by nik iný nevypočul moje prosby o pomoc za mamkin život, tak On áno. Ak už nik iný nemá riešenie, Boh áno. Kým žije, nikdy sa nevzdám tej predstavy, že sa stane zázrak. Boh je Bohom zázrakov a platí to aj vtedy, ak ten zázrak neprichádza v čase a spôsobom ako by som chcela ja. Mám veľa spomienok v ktorých je dobrou mamkou a prajem si tie chvíle znova zažiť, nielen pre seba, ale aj pre mojich synčekov. Želám si, aby mohli raz povedať, akú úžasnú majú starkú. Prajem si, aby nad tou odpornou závislosťou zvíťazila. Chcem ju vidieť šťastnú a slobodnú. Mojím prianím je, aby videla, že jej chcem pomôcť a aby sa rozhodla zabojovať. Nikdy nie je neskoro!Prajem Vám všetkým, ktorí máte v rodine závislého a duševne chorého človeka veľa síl a skoré vyriešenie situácie. Boh dáva nádej aj tam, kde už žiadna prirodzená nádej nie je a dokáže vyriešiť to, čo nie je v našich silách. A ja Mu za to nikdy neprestanem ďakovať.

Autor: Katka Štugnerová

Zdroj: sme.sk

Foto: sme.sk