Bol som u lekára

Foto: FB

Predstavte si to ako univerzálnu slovenskú polikliniku. Béžovo vykachličkované steny a gumolit skombinujte čo najprekvapivejšie, ďalej také tie kovové okná, ktoré sa nedajú otvárať a kreslá z bordovej koženky. Ťažko odhadnuteľný počet chodieb a poschodí. Fornetti na prízemí. Naozaj univerzálna situácia.

Osemdesiate roky a spomienky na nemocnicu v Indii sa mi v hlave miešajú v pomere jedna ku dvom. Celé je to možno iba o zvyku, neviem. K lekárovi chodím podobne často ako do autoservisu. Auto nevlastním.

Čakáreň ortopéda. Vysvitne, že na tú istú hodinu je nás objednaných asi sto, ďalších sto čaká z predošlých časov a ďalších tisíc príde na platený termín. Čo presne sa odohráva v mysli sestričky pri objednávaní pacientov, ostáva záhadou. Ak je aj toto univerzálna situácia, niečo je zle.

Čakáme. Keď si na kolená rozložím knihu, čakajúci okolo mňa  rozpútajú očnú vojnu: takto sa nečaká. Podvádzam. Na rebríčku morálky som iba o priečku nad pacientmi s plateným termínom. Väčšina dôchodkýň okolo mňa upiera zenové pohľadí priamo pred seba. Nehovorí sa.

(Ak niekto dostane chuť výjav zdramatizovať, zaklope na nápis PROSÍME PACIENTOV, ABY NEKLOPALI!!!! ĎAKUJEME!!!!! alebo si zanadáva z miesta, možností je viacero, no po každom zdramatizovaní sa vráti nuda. Ako keď vyhodíte vianočný stromček, prázdno.)

Dvere sa odrazu otvoria sami od seba a v čakárni končia staré vojny aj spojenectvá. Ďalší, povie sestrička namiesto mena. Zo sto čakajúcich je ďalších približne osemdesiat. Rýdzo existencionalistická situácia. Trochu ako Kým kohút nezaspieva, ak ste čítali.

kohút nezaspieva foto Milan Kordoš
Alebo nevideli film. (nzr.trnava.sk)

Prídem na rad. Ambulancia a čakáreň sú dve rozdielne časové dimenzie. Moje vyšetrenie bude trvať asi päť sekúnd u doktora a hodinu v čakárni.

Stojím pred lekárovým stolom a mlčím tichšie ako v čakárni. Je to pocit ako krátko pred maturitou alebo po vstupe do gotickej katedrály, pod klenbami, pod organom.  Tipujem, že ako prvú vec sa ma opýta, ako sa cítite? alebo aký ste mali úraz? prípadne aspoň čo koleno? V duchu si pripravujem odpovede. Odborník na kolená nie som, ale celkom intuitívne si scenár predstavujem takto.

Doktor píše do počítača a prvá otázka neprichádza. Ohmatáva koleno, šepká si a prvá otázka neprichádza. Vracia sa k počítaču a prvá otázka stále nič. Krátko pred koncom vyšetrenia nadvihne obočie vysoko nad monitor: čo ste robili? Šport, odpovedám, hoci pripravené som mal súvetie. Ak by sa v tomto momente rozozvučal orgán alebo zvony, vôbec by ma to neprekvapilo.

Pôjdete na emerko, hovorí, a obaja to chápeme ako pozdrav. MR. Neviem, či je to dobre alebo zle, ale ďakujem. Pred ambulanciou si všimnem, že v ruke držím okrem správy a žiadanky na magentickú rezonanciu  aj recept.

Čítam si lekársku správu. Jazykom lekárskej správy: Čít. s. lek. spr. Do toho pár slov po latinsky a pre úplných fajnšmekrov aj pár skratiek po latinsky. Pacient bol poučený. Tak čítam recept: čosi.

Čosi za štyri eurá si kúpim v lekárni, dostanem poučenie: 1 – 0 – 1 a značne poučený odchádzam domov. Liek v taške mi začína byť značne povedomý. Tabletkové déjà vu doma vyložím na stôl a prečítam si príbalový leták. Potom internet a už som si istý: značne povedomý liek mi predpísali po vytrhnutí zubu múdrosti na značné bolesti. Podľa internetu jedno z najsilnejších analgetík, podľa príbalového letáku milión vedľajších účinkov a podľa pečene peklo v kapsuli. Všetko fajn, ak by ma koleno bolelo, no moje koleno nebolí. Decentne pobolieva, ťahá, ale nebolí.

(V tomto momente sa cítim ako farmaceutický expert s titulom z piatich internetových stránok, čitateľ Zeme a veku, hanbím sa trochu, čo ja viem o liekoch, zavolám kamošovi medikovi, piatak, vyzná sa. Zbytočné je ti to, Rado, nejedz to.)

Nejem to.

Nepoškvrnenú škatuľku odkladám do šuflíku s liekmi. Najprv sa ju snažím strčiť medzi akýsi púder a kvapky, potom natlačiť medzi ostatné škatuľky, ale nejde to. Skúsim ešte raz, nič. Staré lieky vyťahujem jeden za druhým a napĺňa ma ojedinelý pocit, že hranica bordelu je neúnosná a (ešte ojedinelejšie) odhodlanie bordel upratať. Upratujem teda. Lieky, ktorých dátum spotreby uplynul pred viac ako rokom, hádžem do vreca. Nie som farmaceut, ale jeden rok asi už nebude celkom kóšer.

A kóšer nebude ani toto:

Alebo nevideli.
Vlajkovou loďou tohto vreca sa stali Marťankovia, ktorých záruka končila v roku 2004. Mal som jedenásť.

Po dvoch týždňoch som sa dostal na emerko,  na magnetickú rezonanciu, ale zocelený medicínskym slangom som sa v nemocnici nepýtal na magnetickú rezonanciu, ale na emerko.

Celé mi to bolo nápadné už od začiatku. Emerko má vlastnú stránku. Na emerko sa dá objednať po telefóne alebo (!) emailom a termín môžete dostať aj ôsmej večer. Deň predtým dostanete esemesku do mobilu.

Príďte o devätnásť štyridsať päť, vraví mi sestrička do telefónu podozrivo presnú hodinu a ja presne v túto podozrivo presnú hodinu aj prídem. Podozrievavo. Voda v čakárni. V tomto momente sa už necítim ako cudzinec na stanici v Bratislave, ale Slovák v RegioJete. A keď na vyšetrenia čakám asi pätnásť minút, vravím si do pekiel, tu isto zaplatím milión a nikto ma neupozornil.

No ale nezaplatím. Súkromné emerko prepláca moja poisťovňa úplne rovnako ako etudy z čakárne u ortopéda. Toto sú pravdy, ktoré vidno aj voľným okom. Socializmus a kapitalizmus sa v zdravotníctve premiešali unikátnym spôsobom.

Autor: Radovan Potočár

Zdroj: dennikn.sk

Foto: dennikn.sk