Rozprávanie zbehlých pacientov v nadmernej väčšine pozostáva zo zlých skúseností, preto si na základe nelichotivých referencií vytvoríte dosť nepriaznivý obraz.
Prikloníte sa k všeobecne známym mýtom súčasnosti, ktoré o lekároch kolujú: arogantný prístup, vypínanie sa nad pacientom a pohŕdavé rozprávanie o zdravotnom stave, ak k nejakej konzultácii vášho zdravotného stavu vôbec dôjde.
V tom čase (pred tromi rokmi) som s odbornými lekármi nemala žiadne zážitky, tak sa vo mne splašili rôzne predsudky. Očakávala som, že sa z ordinácie odborného lekára ozve monotónne tvrdý hlas, ako lekár zakričí do ambulancie sestričky: „Ďalší!“ až automaticky podskočím od úľaku.
Preteky pacientov na interné oddelenie
V rukách som už držala kartu so všetkými potrebnými výsledkami. Pridržiavala som sa dobre mienených rád. Na interné oddelenie treba prísť pred otvorením budovy, aby som bola vyšetrená ešte v ten deň. Pozerala som sa na to viacmenej skepticky. Žeby to bolo až také hrozné? Dobre mienené rady som nebrala na ľahkú váhu. Bola ešte tma, niečo pred pol siedmou, keď som dorazila. Pozdravila som sa skupinke štyroch ľudí, s ktorými mám podľa všetkého spoločný cieľ. Namiesto pozdravu mi venovali rozpačitý a nepriateľský pohľad. Všetci naďalej súdržne stáli na svojom mieste v rade úplne potichu bez jediného slovka. Cipááána. Akoby tu nebol vytvorený žiadny priestor pre spriatelené pozdravy a rozhovory. Postupne nás tam postávalo asi pätnásť – ešte pred otvorením budovy.
Pomaly sa rozvidnievalo. Pred budovou ale pučala iba nadmerná nervozita. Že chce byť na mieste určenia ako prvý každý, sa nedalo prehliadnuť. Krátko pred otvorením budovy sme stáli, ešte stále vzorne, v akomsi zástupe, aby bolo zreteľné, kto prišiel v akom poradí. No po odomknutí vstupných dverí sa na všetky nepísané pravidlá akosi zabudlo. A prednosť mala iba ak prefíkaná dravosť a fyzická sila. To treba vidieť – tlačenica do dverí, následne rozbeh po chodbe polikliniky, tie preteky na vyššie poschodie.
Neverila som vlastným očiam. Starkí s opornými palicami leteli hore schodmi ako profesionálni bežci. Kým ja som sa čudovala, čo sme to za ľudia, dav mal značný náskok. A všetci sme sa stretli na internom oddelení.
Moja prvá skúsenosť so špecialistom
Na stolíku pred ambulanciou nás už čakal hárok papiera, kde sme sa mali zapísať. Chodbičkou čakárne panoval nepokoj, lebo množstvo ľudí naznačovalo, že sa dnes všetci k lekárke nedostanú. Pre zaplnený priestor ubúdalo vzduchu a stupňovalo sa napätie. Z dverí vykukla sestrička. Vzala si papier so zapísanými menami, o niečo neskôr vyzbierala kartičky zdravotného poistenia a potrebné sprievodné lístočky od obvodného praktického lekára a iné. Chvíľu s niektorými konzultovala, čo komu chýbalo, kto musí doložiť aké vyšetrenia, aby mohla pani doktorka zhodnotiť ďalší postup.
Keďže v budove polikliniky boli dvaja interní lekári, mala som to šťastie, že som sa zmestila do poradia aktuálneho dňa. Sestrička - veľmi príjemná osôbka, nebola “zlá” ani po hrubých komentároch pacientov, ktorým oznámila, že nestihnú byť ošetrení v tento deň. Ustála aj nadávky a dosť neslušné ataky nahnevaných ľudí. Správala sa láskavo ale aj profesionálne. A potom to prišlo…
Prekročila som prah ambulancie lekárky. Poprosila ma, aby som zatvorila dvere. Vymenili sme si pozdrav a úsmev. Spýtala sa, čo ma k nej privádza, aby som jej vysvetlila, aké mám problémy, čo a kde ma bolí. Pozrela si moje výsledky, všetko mi krásne odborne a zároveň neuveriteľne ľudsky vysvetlila. Šokovalo ma, že sa správala milo, vyžarovalo z nej niečo neopísateľné príjemné, čo som vonkoncom neočakávala. Rozhovor, ktorý prebiehal, bol taký čistý ako podanie rúk človeka s človekom, nechýbala profesionalita a návrh možností, ktoré mám, aby som dokázala zmeniť svoj stav k lepšiemu aj bez medikamentov. S takýmto správaním som sa naposledy stretla dávno, ešte u detskej lekárky.
Traumatológia, urgentný príjem UN L. Pasteura v Košiciach
(moje pozorovania plynú od januára po súčasnosť:)
Čakáreň je plná. Kontroly, ktoré sa uskutočňujú dopoludnia pracovných dní. Rozdielne úrazy a zlomeniny, ľudia rôznych vekových kategórií od tých najmenších. Do toho prichádzajú aj naliehavé prípady, ktoré majú, pochopiteľne, prednosť.
Pracovný úraz mladíka, má poranenú hlavu. Starká s narazenou alebo zlomenou rukou trpezlivo sediaca na vozíku s doprovodom. Skoro každý pacient v doprovode, rodinní príslušníci, kamaráti, kolegovia, prípadní šoféri odbiehajú do automatu pre kávu alebo prinesú noviny či minerálku z bufetu. Rozhovory, šum, hypnotizovanie dverí, ktoré sa otvárajú, čakanie a otázky typu aké meno volali, čo sa vám stalo, a tak. Paradoxne mi nič z toho nevadí. Hlučné a neposedné detičky s boľačkou. Nehody. Občas opití bezdomovci, väčšinou majú rozbité hlavy. Chlapci z rýchlej zdravotnej služby priviezli ďalšiu pani, zrejme zlomenina členka. Pani sa spolieha, že noha pôjde len do dlahy. Chlapci zo záchranky o tom vedia svoje, čo aj vtipne okomentujú. Veru, členkové kostičky sú veľmi krehké.
Počas môjho polročného “výskumu” zhodnocujem, že v ambulancii traumatológie na urgentnom príjme je vždy rušno. Moje pozorovania z čakárne sú pestré a celkom akčné. 
Na jednom mieste sa stretnú rôzne povahy ľudí, trpezlivé aj nervózne vyčkávajúce. V tvárach niektorých sa dá vyčítať panický strach, veľký počet otázok, ktoré si pacienti obvykle nechávajú pre seba. Na preplnenú čakáreň má chod vyšetrení svoje tempo. Na to, že dlhšie čakám, sa mi zdá, že to tu prebieha dosť pružne. Jedna zo sestričiek na chvíľu vybehne a prisadne si k jednej starkej a hladí ju po ruke, pýta sa, ako sa má, čo nové. Mladý “asistent” (neviem, či sa jedná o lekára, ale asi áno) primára je vždy veselý, pristupuje k deťom naozaj ukážkovo, vie ako na ne, aj k dospelým sa správa vzorovo, nezaostáva ani vo vtipných komentároch, čím odľahčuje bolesť, nepokoj, strach. Má veľa energie a stále sa usmieva.
Toť nedávno. Zavčas rána som v nemocnici vyhľadala pána doktora, chirurga, ktorý ma operoval. Neodbyl ma, že teraz na mňa nemá čas alebo nejakým podobným spôsobom. Aj keď viem, že je veľmi vyťažený a býva problémom ho zastihnúť, väčšinou je privolaný zo svojej ambulancie k nejakému naliehavému prípadu, má službu na lôžkovom oddelenní, alebo operuje. Bez protekcie a “všimného” si na mňa, ako na svoju pacientku, mimo objednaného termínu, našiel čas; odpovedal mi na všetky otázky ohľade môjho stavu, čo a ako ďalej, a podobne. Nechýbalo podanie rúk, profesionálne jednanie, dobré rady a ochota laicky vysvetliť, ako sa veci majú, neukončil našu konzultáciu iba latinskými skratkami na papieri a tým dovidenia, že dajte si to preložiť, práve naopak, rozprával sa so mnou ako s normálnym človekom, ale stále profesionálne. Veľmi krásne to na mňa zapôsobilo, narástol vo mne dobrý pocit, akoby ani nebolo slov, ktorými by sa dalo vystihnúť poďakovanie za to, že práve doma máme aj takýchto lekárov.
Všetkým zainteresovaným z celého srdca ďakujem!
Za to, že aj v týchto neľahkých časoch, kedy je celé zdravotníctvo v akomsi kolapse. Veď, napokon, máme to dennodenne na očiach; hromadný deficit vo všetkých ohľadoch, že aj oni sami pracujú v žalostne zastaralých a rozpadnutých priestoroch, z tváre sa im nestráca úsmev, vedia byť láskaví a slušní, čo ma presviedča, že aj na Slovensku máme príjemných a kvalifikovaných odborníkov, lekárov, ktorí sa napriek svojej odbornosti nepovažujú za nadľudí, nedajú vám pocítiť, že ich obťažujete. Presviedčajú ma o tom zdravotné setričky, sanitári, záchranári, že sa k pacientom nesprávajú ako k odpadu, že sú tu kolektívne pre nás, keď potrebujeme ich pomoc. Veľmi si vás za to vážim.
Veľmi pekne ĎAKUJEM…
Autor: Marta Macošková
Zdroj: sme.sk
Foto: sme.sk
