Zvykla som si nakupovať potraviny u súkromníka v obchodíku v bratislavskej starej tržnici. Ponuka je pôvodná slovenská, česká, maďarská, v zásade lokálna, čerstvá a poctivá. Nenájdete v nej čipsy, napolitánky, niekoľko rokov trvanlivé superpotraviny či jogurty, ktoré všetkým ženám s nadmernými vetrami počas kávičkovania spôsobia zázračnú úľavu. To mi evokuje, že by som už po nástupe úľavy na týchto ženských seansách naozaj nechcela byť.
Keď chcem ovocie, nájdem v tomto čase zväčša len jablká. So zeleninou to začína byť tiež márnejšie, ale zas sa objavuje kyslá kapusta. „Len“ jablká sú celkom prirodzeným prejavom aktuálneho ročného obdobia, naši predkovia jedli tiež „len“ jablká v novembri a nikto sa nesťažoval na monotónne pravidlá prírody. Domov neprídem s obrovskou taškou, ale zato mám v chladničke prehľad, každú potravinu si o to viac vážim, lebo za ňou vnímam prácu a snahu človeka, živočícha, skrátka niekoho.
Každá nepasterizovaná parenica je pozdravom od ochotnej ovce a ešte ochotnejšieho dojaceho pracovníka. Aspoň tak si ich predstavujem. Je mi jasné, že ovca ma má v paži, ale ja sa snažím nemať v paži ovcu. Keby mňa chodil niekto len tak dojiť, tiež by som si zaslúžila trochu úcty a moje syrárske produkty by som rada videla na čestnom mieste v chladničke. Bola by som dobrá ovca, veru hej. Zatiaľ som len občas krava, keď zalamujem rukami nad tým, že si dám na večeru asi už „len“ chlieb vo vajci. Inými slovami, nekupujem, čo mi zíde na um, ale kupujem, čo je. A viete čo? Stačí to. Oveľa menej plytvám, teším sa z kvality, ktorú do seba dávam, a finančne to vychádza rovnako, ako keby som k tomu v supermarkete prikúpila bublinkové farebné záhady, sladkosti alebo soletky.
Celkovo sme si zvykli pýtať si to, čo vlastne nie je. Nahryzkávame zásoby iluzórneho sveta. Zasahujeme do zdrojov, ktoré už dlho nebudú, keď sa úplne „skobylkovatieme“. Keď to takto pôjde ďalej, budeme podľa výpočtov potrebovať v roku 2050 dve a pol planéty. Nie pre ľudí, ale pre naplnenie ich „potrieb“. Zas vzniklo ďalšie nákupné centrum! Vyzerá to tak, ako keby ľuďom niekto cez noc ukradol zo skríň oblečenie a z obývačiek elektroniku. Ale nie, všetci všetko majú, len to asi stále nestačí. A to ešte nie som v úplne predvianočnej nálade. Potom sa znova ozvem a budem prirodzene monotematická ako jablká v novembri.
Autor: Adela Banášová
Zdroj: hnonline.sk
Foto: Hospodárske noviny
