Prečo váš vysokoškolský učiteľ učí mizerne?

Foto: FB

Potešil som sa, keď Filip Struhárik publikoval text „10 rád pre učiteľov na vysokých školách: Učte kriticky myslieť a nenechajte sa znechutiť”. Konečne niekto diskutoval o učení na vysokej škole, dokonca konštruktívne. Z textu však bola cítiť istá frustrácia nad kvalitou vysokoškolského vyučovania. To ešte potvrdil Dávid Králik v nedávnom článku „Tri najväčšie pedagogické prešľapy učiteľov som zažil na vysokej škole pedagogickej“. Veľa ľudí si očividne so sebou nosí rôzne traumy, krivdy či neprávosti, ktoré počas svojich štúdií zažili vďaka neprofesionálnemu prístupu vysokoškolských učiteľov.

Rád by som v tomto texte ukázal pohľad z druhej strany. Nie je to snaha odôvodňovať či nedajbože ospravedlňovať profesionálne prešľapy kolegov. Rovnako nie som fatalista – aj keď je môj text dosť negatívny, som presvedčený, že sa učiť dá aj inak. Práve na fakulte, kde pracujem to často ide, napriek tomu, ako zle je celý systém nastavený. Je tam veľa učiteľov, ktorí sa napriek všetkému nenechajú znechutiť, a študentov, ktorí sú ochotní pracovať a posúvať sa dopredu. V tomto texte sa však snažím pozrieť na širšie systémové problémy, vďaka ktorým je všeobecne pomerne náročné učiť poriadne. A potom sa pokúsim navrhnúť, ako by sa dalo zmeniť.

Takže tu je päť najväčších dôvodov mizerného učenia na vysokej škole:

  1. Nulový vplyv kvality učenia na hodnotenie vysokoškolských učiteľov. Keď nastane čas akreditácie a hodnotenia môjho výkonu ako odborného asistenta na univerzite, nikoho nezaujíma, ako učím a čo odovzdávam svojim študentom. Jediné kritérium sú publikácie a granty. Táto logika vychádza z predpokladu, že dobrí učitelia sú tí, ktorí robia špičkový výskum a vedia študentom priniesť poznanie na tepe doby. To znie na prvé počutie celkom rozumne. Akurát že bežný študent nepotrebuje „cutting-edge“ akademického poznania, ktoré je mimoriadne abstraktné a v bežnej praxi často absolútne nepoužiteľné. Bežný študent potrebuje solídne základy a konkrétne praktické spôsobilosti. Takéto kritériá hodnotenia teda vyznievajú podobne, akoby sme kvalitu hokejových trénerov merali podľa toho, koľko vlastnoručne nastrieľajú gólov počas zápasu: áno, dobrý tréner by mal vedieť hrať hokej, ale musí mať úplne iný skillset ako špičkový útočník. Takisto, špičkový učiteľ musí rozumieť vede, mal by ju vedieť aj aktívne produkovať, ale očakávať, že bude súčasne perfektný v jednom aj druhom je nereálne. Aj tak majú naši učitelia so svojimi limitovanými časovými a finančnými kapacitami len malú šancu hrať prvú ligu. A tak produkujú treťotriednu, v lepšom prípade druhotriednu vedu. Vydávajú sa stohy zborníkov neoriginálnych konferenčných príspevkov či kompiláty zahraničných učebníc. Všetko, len nie „cutting edge“. Ale tá energia niekde chýba. Učenie na univerzite ide často do úzadia. Prednášky sa stávajú len otravnou povinnosťou, hlavným cieľom je naplniť scientometrické kritériá. Alebo to aspoň predstierať.
  2. „Odtnite mu hlavu, nech nevytŕča z davu.” Vás učiteľ si nesmie pohnevať vedenie. Len málo vysokoškolských učiteľov totiž dostane pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. Väčšinou nás prijímajú na rok, dva, tri, maximálne päť rokov. Zmluva vyprší a učiteľ ide opäť na konkurz, kde musí o svoje miesto bojovať. Prvý problém je, že pri takejto zmluve samozrejme nie je šanca získať hypotéku. Ale čo je podstatnejšie, učiteľ si nemôže nikoho dôležitého pohnevať – lebo zrazu zistí, že v požiadavkách v rámci nového konkurzu zrazu niečo nenápadne pribudlo, alebo sa konkurz nevypíše, alebo prebehol minulý týždeň. Je to v podstate legálne, klinicky čisté, nikto predsa nikoho nevyhodil. Teória hovorí, že nás učiteľov udrží takýto postup v strehu a bude nás motivovať pracovať na sebe. Prax však hovorí, že pri takomto postupe môže dekan či vedúci katedry kedykoľvek eliminovať tých, ktorých vníma ako ohrozenie. A tak kritici vedenia či výrazné individuality odchádzajú. No a ešte druhá strana mince. Vedenie fakulty si cez akademické senáty volia zo svojich radov samotní učitelia. Vzniká tak situácia, v ktorej sa dekan neodváži robiť rozsiahlejšie zmeny či ohroziť pozíciu tých mocných, a učitelia sa boja ozvať proti vedeniu, lebo by neprešli najbližším konkurzom. V takejto situácii nevyhrávajú tí schopní, skôr tí, ktorí sú schopní všetkého.
  3. Váš učiteľ má mizerný plat. O peniazoch hovorím až na treťom mieste. Nie sú zas až takým problémom. Schopný vysokoškolský učiteľ si vďaka spolupráci na výskumoch či rôznych projektoch dokáže k tým 500 až 600 eurám základného platu doplniť aj ďalšie aktivity. Samozrejme, keď má druhú či tretiu prácu, nemôže byť na fakulte stále. A keď sa má rozhodnúť medzi zákazkou, ktorá mu pomôže splácať bývanie a uživiť rodinu, a poctivou prípravou prednášky – no úprimne, čo by ste si vybrali vy?
  4. Váš učiteľ má mizerný výhľad na kariérny rast. Z udeľovania docentských titulov si niektoré naše školy urobili celkom dobrý biznis (príkladom je text Veroniky Folentovej). Preto sa vám ako vysokoškolskému učiteľovi môže stať, že vás budú v kariérnom raste elegantne predbiehať menej škrupulózni kolegovia, ktorí vedia, kde to ide najľahšie. Logika hovorí, že ak si škola stanovuje svoje vlastné kritériá na habilitácie, mali by platiť len na danej univerzite, nie globálne. U nás sa však mnohí hrdia vysokými titulmi bez toho, aby napísali významnejšiu štúdiu či úspešne dokončili poriadny výskumný grant. Čo je dosť demotivujúce.
  5. A do pätice, jednou z  prekážok na ceste k dobrej škole sú mizerní študenti. Učiť je jedno z najnevďačnejších povolaní na svete. Lebo dobrý učiteľ svojim študentom nedovolí ostávať v bezpečí komfortnej zóny. Núti ich rozmýšľať a pracovať, berie im voľný čas, narúša ich pohodlné mentálne nastavenie. A každý semester samozrejme pár študentov naštve, či už kritikou ich práce, náročnosťou, alebo nekompromisným postojom k podvádzaniu. Dobrý učiteľ musí preto každú chvíľu čeliť sťažnostiam, vzdoru, niekedy dokonca rodičom a právnikom svojich neúspešných študentov. A to dokáže dosť znechutiť. Na druhej strane, neškodnému pohoďákovi, ktorý prednášky trávi diktovaním definícií, popri tom rozpráva veselé historky z konferencií a semester zavŕši ľahkým testom sa žije omnoho príjemnejšie. Väčšina študentov síce hundre na nízku kvalitu školy, ale ak by si ich učitelia zobrali k srdcu napríklad tých vyššie spomenutých 10 rád, tak by mnohí z nich museli škole dávať omnoho viac času a síl než doteraz. Ruku na srdce, súčasný systém je často výhodný pre obe strany. Učitelia sa tvária, že učia, študenti že študujú, obe strany majú popri univerzite čas na ďalšie aktivity.

Ako by sa ten systém dal zmeniť?

Prvý bod by sa dal eliminovať len zmenou akreditačných kritérií, kde by sa zohľadňovala aj pedagogická kompetencia a prestali zbierať body za zbytočné publikácie. Je to o dosť ťažšie než počítať popísané strany textu, ale dalo by sa to.

V druhom bode je potrebné zmeniť zamestnávanie učiteľov, aby po istej dobe mali šancu získať zmluvu na dobu neurčitú (tenure), a stať sa nezávislými od dobrej vôle vedenia. To sa však samozrejme musí vzťahovať len na najlepších, nemôže to byť odmena za zásluhy. A možno by stálo za to korigovať zásady akademickej samosprávy, aby dekani našli odvahu robiť aj nepopulárne opatrenia a dokázali narušiť rôzne kamarátske väzby mocných.

Tretí bod je jasný – nastaviť odmeňovanie tak, aby sa učitelia nemuseli spoliehať na svoje druhé a tretie práce a mohli sa univerzite venovať naplno.

Štvrtý bod, habilitácie a inaugurácie nech platia len na danej škole – alebo, ak majú byť univerzálne platné, nech sú kritériá rovnako náročné všade a proces transparentný a s nevyhnutnou účasťou nezávislých medzinárodných posudzovateľov.

A k piatemu bodu, potrebujeme menej univerzít. Nechajme len tie najlepšie, pre tých najlepších. Ostatní nech študujú na prakticky zameraných vysokých školách či nadstavbách, kde sa budú učiť konkrétne veci potrebné do života a do praxe. Nehovorím, že treba školy zatvárať, ale ako som písal v staršom texte, univerzita v tradičnom ponímaní nemôže byť masovou záležitosťou. Akademické abstraktnosti nech ostanú len pre tých, ktorých abstraktné myslenie teší a ktorí naň dosiahnu.

A ešte jeden odkaz pre študentov. Vážte si tých učiteľov, ktorí narúšajú vašu komfortnú zónu a posúvajú vás dopredu. Dajte im pocítiť, že si ich prácu ceníte. Nech neodídu znechutení z tých pár nespokojencov, ktorí sa dobrého hodnotenia dožadujú krikom a vyhrážkami. A sťažujte sa na tých učiteľov, ktorí svoju prácu flákajú a nedávajú vám to, čo si zaslúžite. Kým nezačnú vysoké školy cítiť tlak od vás, nezlepšia sa.

Autor: Rado Masaryk

Zdroj: dennikn.sk

Foto: dennikn.sk