Uhly pohľadu..hotová geometria

3-fecb375fc36379c64551f962a9eb8760284fdc84

Poznám jednu osobu. Nadáva na všetkých ľudí vo svojom okolí, priam ich neznáša, no napriek tomu by chcela mať veľa kamarátov. Možno to nie je zlý človek. Možno ani toto z nej toho zlého človeka nerobí. No je tu jedna vec, ktorá bohužiaľ musí fungovať zle. A tou je – uhol pohľadu.

Takýchto chodiacich kritikov je viac. Nepáčia sa im susedkine žlté nátery v kuchyni, moderné umenie, fungovanie spoločnosti, stravovacie návyky Kim Kardashian a veľa ďalších, inak (ne)podstatných vecí. Kritika je fajn, konštruktívna, svojská, taká onaká. Pri väčšine negatívnych názorov si môžete zobrať ponaučenie, radu (pokiaľ z názoru dotyčnej osoby vyplýva), upozornenie a vyrobiť z citrónov citronádu, ako sa zvykne hovoriť. Pri tých ostatných, ktorí vedia len hovoriť NIE, všetkému čo ich stretne, sa môžete pousmiať, povedať si, že aj takí musia byť a nejako si s tým svoju hlavičku nezaťažovať. Vec sa má však takto, ak je stanovený predmet, situácia, osoba a vy sa naň budete dívať príliš úzkoprso a bez toho aby ste si zvážili všetko čo to ponúka, dostanete sa  len k obmedzenému úsudku. Nikto vám v tom však nezabráni, nikto vás nepotľapká po pleci, že : „kamoško/a pozri sa poriadne“. Je to vaše. To ako ste sa na to pozreli vám zostane, ale má to aj svetlú stránku. Môžete s tým disponovať.

Mám na vás niekoľko otázok, jedna je dokonca chodiace klišé. Skúšali ste niekedy zmeniť svoj uhol pohľadu a vidieť veci z rôznych „smerov“, pred tým než ste ich odsúdili a odstrčili? Áno? Nie ? Niekedy sa vám to podarí – niekedy zas naopak? Akokoľvek zneli vaše odpovede nechystám analýzu (skúste sami) iba vám chcem popísať jednu príhodu. Na pohľad možno taká banálna situácia, nie veľmi lichotivá na to, že by som už niektoré veci mohla lepšie odkontrolovať, ale aj tak, dá sa z toho zobrať skvelý príklad ako riešiť niečo iné, možno aj závažnejšie. Už dlhšiu dobu chodím na angličtinu, do istej doby som ju mala na mieste, ktoré bolo situované bližšie k môjmu bydlisku, ale keďže neotvorili nový ročník tam, chcela som ísť do tej istej „jazykovky“, len na iné miesto. Zhodou okolností je to trošku ďalej, čo mi až taký problém nerobí, aj keď sa tam musím trepať tromi spojmi. No keď som prišla na miesto odkiaľ mi to trvá len pár minút pešo čakala ma viac prúdová cesta, dostatočne široká na to aby som si poriadne zafrflala, že prečo tam nedali ten poondiaty semafor. Stále som si opakovala, že je to na vlastné riziko a takmer odvšadiaľ sa rútia autá. Autá by asi väčšina ľudí brala ako samozrejmosť, nie ako zdroj fóbie. Ja som trochu paranoidná, raz mi totiž jeden inteligent, keď som prechádzala podotýkam na zelenú, skoro urval nohu. Po tomto nepríjemnom zážitku už taká odviazaná z veľkých ciest nie som. No aby som  sa dostala naspäť k celkovej pointe historky, ktorá mi trochu otvorila oči, musím dodať, že raz som vystúpila z autobusu a poobzerala sa. Viete čo som videla? Blondína by si ani nevšimla, že ten vytúžený semafor bol na opačnej strane od mojej naučenej, nalinajkovanej trasy, po ktorej som chodila dva mesiace.  Tá istá cesta, trochu iná odbočka, nový smer a všetko zrazu vyzeralo inak. Bezpečnejšie (teda aspoň trochu). Stačilo len otočiť hlavu doľava.

To ma teda privádza k myšlienke, že keby niektorí ľudia nevideli veci len čiernobielo, alebo len jednotvárne možno by „TO“  pre nich nadobudlo nový rozmer. V niektorých prípadoch aj lepší, krajší, pohodlnejší. Pretože zmeniť svoj uhol pohľadu nič nestojí. Je dokonca pravdepodobnosť ,že utvrdíte vo svojom starom názore, ale stále sa môžete dostať k niečomu novému. A nikto by sa predsa nemal zastaviť, nové veci a ich objavovanie nás niekde môžu predsa len posunúť. Tak nestojme.

Autor: Michaela Gombárová

Zdroj: sme.sk

Foto: sme.sk